Niečo, čomu sa nedá vyhnúť.
Boli časi, keď moje predstavy o smrti neboli žiadne. Pretože som si myslela, že nikto nemôže zomrieť, pokiaľ ho niekto nezastrelí. No nie je tomu tak. Ani sama neviem odkiaľ som túto "informáciu" zobrala. No pamätám si, že keď som zistila ako to je. S prekvapením som bežala za mamou. Od tohto dňa mám riadne triašky. Nemyslím na to stále. No niekedy "v noci, cez deň, ráno" má chytí tá myšlienka. Moji rodičia sa blížšia k dôchodku. Otec má problémy. Čo sa stane keď tu nebudú. A horšie. Nedokážem sa vysporiadak s myšlienkou, že tu nebudem večne. Mám sice už 16. Ale vždy sa roztrasiem a rozplačem pri takomto uvažovaní. Z mojej strany to je asi poriadne silný strach. Tak som aj uvažovala, keď už nakoniec zomriem, čo s mojím telom. Rozhodne sa nechcem dať zakopať pod zem, kde ma budú červíci žrať, ale ani sa spáliť, bo sa bojím, že to budem cítiť. Som paranoidná, no čo môžete vedieť ako to je všetko po smrti. Asi sa pôjdem zaondiť (nenapadá ma ten názov) ako tí faraoni. Fakt to nakážem ,ešte za života.





nejsi sama, kdo má strach ;) bude nás hodně;). taky se bojím. Ale plno lidí, co zažilo klinickou smrt, tvrdí, že to bylo krásné, tkaže se asi nemáme čeho bát;)